„Je to trochu klišé, ale umenie mi ponúka slobodu...“
Najmä umelecké priemyslovky vychovávajú mladú generáciu výtvarníkov, ktorá následne smeruje na vysoké školy, kde rozvíjajú svoj talent. Viktória Anna Vinjarová je rodáčka z východu, ktorá prostredníctvom umenia hľadá podľa vlastných slov svoju identitu.
Môžete nám na úvod povedať pár slov o vás?
Moje meno je Viktória Anna Vinjarová, ale preferujem Vivi. Mám 20 rokov, avšak kresliť a maľovať som začala už v detstve. Moji rodičia ma vždy viedli k umeniu, a tak aj vďaka nim som mala šancu študovať na Strednej škole umeleckého priemyslu v Košiciach. Po štyroch rokoch na odbore Digitálna maľba som sa rozhodla ísť na VŠVU, odbor Digitálne umenie. Bohužiaľ zistila som, že ten odbor nebol celkom pre mňa, a tak od septembra budem navštevovať katedru Grafik und Druckgrafik (Kreslenie a grafika) na škole die Angewandte vo Viedni.
Aké boli vaše prvé stretnutia s umením?
Už ako dieťa som si kreslila po všetkých papieroch, ktoré som vedela nájsť. Kreslenie je pre mňa samozrejmosťou; niečo nad čím sa ani nemusím zamýšľať, lebo neviem si predstaviť svet, kde by som nemohla kresliť. Hlavne preto ma rodičia viedli k umeniu. Mamka, ako milovník umenia, ma brávala so sebou na jej kurz kreslenia, kde som si popri nej maľovala s vodovkami alebo temperou. Takisto v jej spálni viseli printy Egona Schieleho a Gustava Klimta, ktoré ma ako štvorročné dieťa, veľmi očarili. Čiže za všetko vďačím mojim rodičom popravde.
Čo ovplyvňuje vašu tvorbu, prípadne čo je vašou inšpiráciou?
Moju tvorbu najviac ovplyvňuje môj osobný život. Som veľmi citlivý človek a veľa vecí sa ma dotkne. Vždy mám pocit, že moje najviac osobné obrazy sú len otázky, v ktorých hľadám svoju identitu. V mojej práci chcem čo najviac vyjadriť svoje pocity pomocou farieb. Farebnosť mojich obrazov väčšinou prechádza obdobiami. Vidieť je to hlavne teraz, keď som prešla zo sýtych, žiarivých farieb do prevažne čiernobielej. Témy, ktoré ma teraz najviac inšpirujú sú späté s mojím telom, alebo celkovo telami ľudí či zvierat. Smrť v prírode, rada pozorujem proces rozkladania, a ako sa živý organizmus cez smrť mení na iný živý organizmus (fungi). Konkrétne v týchto témach som sa počas tohto roka vedela cez umenie vysporiadať s mojou obsesívne-kompulzívnou poruchou. Inak, mám pocit, že beriem kúsok zo všetkého čo vidím a čo sa mi páči, či už sú to maľby, kresby, grafiky, sochy, šperky, filmy, textil, atď. a pridávam to do svojich obrazov.
O čom vypovedá vaše umenie?
Moje umenie je skôr asi hľadanie samej seba. Dlho som sa snažila vysporiadať s mojimi úzkostnými stavmi a mojim chorobným perfekcionizmom, a vždy som si myslela, že musím robiť veci, ktoré ľudia chcú vidieť, aby som robila “dobré umenie”. Teraz sa však snažím dať čo najväčšiu autentickosť do môjho umenia. Robím o veciach, ktoré sú mi blízke, alebo ktoré ma zaujímajú - ako vnímam vzťahy v mojej rodine, ako vnímam samu seba a moje pohlavie, a ako ma ovplyvňujú moje úzkosti. Je to trochu klišé, ale umenie mi ponúka slobodu a spôsob ako sa vysporiadať so všetkým bez potláčania svojich pocitov.
Ktoré výtvarné médiá a techniky najradšej používate?
Mám rada analógové aj digitálne techniky, najviac ale robím s tušom. Veľmi ľahko sa ovláda a viem s ním spraviť rôzne detaily. Na druhom mieste určite bude akvarel a gvaš. Lepšie sa s nimi robí než olejovkami alebo temperou. Pri akvareli si vždy pustím hudbu a oddýchnem, zatiaľ čo sa sústredím na precíznosť počas maľovania. Nemám rada, keď veci trvajú príliš dlho, alebo keď mám pocit, že nad nimi nemám kontrolu, takže tempera a olejomaľba je u mňa len veľmi zriedkavá. Rada, však experimentujem pri grafických technikách ako je linoryt, alebo monotypia. Keď budem mať priestor, tak rada by som skúsila aj iné grafické techniky. Digitálnu kresbu mám rada pretože mám s ňou veľa skúseností a umožňuje mi robiť ilustrácie veľmi rýchlo, ale poslednú dobu ma viac bavia analógové techniky.
Kde sa môžu ľudia stretnúť s vaším umením?
Zatiaľ som len na Instagrame a Behance (@vivinjarova). Síce som mala šancu vystavovať popri mojich spolužiakoch zo strednej školy, ale ešte som nemala sólo výstavu.
Myslíte si, že umenie na Slovensku je spoločnosťou dostatočne vnímané a akceptované?
Osobne by som bola radšej, kebyže bolo slovenské umenie viac propagované aj v skupinách, ktoré si možno myslia, že za ‘dobrým umením’ je potreba cestovať do zahraničia. Je strašne veľa skvelých slovenských umelcov, o ktorých som nevedela až kým som nezačala študovať na VŠVU.
Príchod digitálnej doby ovplyvnil aj umenie. Ako to vnímate vy?
Podľa mňa, príchod novej doby nie je niečo nové. Tak, ako keď prišiel prvý fotoaparát. Myslím, že príchod digitálnych médií prinesie (a samozrejme už aj prinieslo) nové vnímanie umenia, nové možnosti a spôsoby tvorenia. Aj keď musím sa priznať, že robila som s digitálnym umením, či už v blendri alebo s programovaním, a osobne nie je to pre mňa. Okrem možno Procreate, ten mi uľahčil život o dosť, ale radšej pracujem s analógovými technikami. Niečo je relaxujúce na tom, keď môžem cítiť materiál, s ktorým robím v mojich rukách.
Aké sú vaše sny a plány do budúcna v súvislosti s umením?
Určite chcem viac experimentovať. Nájsť spôsob ako by som mohla primiešať do môjho umenia aj šitie alebo vyšívanie. A snáď budem môcť, čo najviac, využívať ateliér Grafiky vo Viedni, aby som mohla konečne skúsiť nové grafické techniky. Definitívne by som chcela vystavovať, takže dúfam, že to bude čoskoro.
Autor: Daša Lofajová
Fotografie: Vivi
Fotogaléria
     
|
